Vesmírna odysea 2002 (pravda o kozmonautoch a psoch)

Dnes už aj malé dieťa vie, že vo vesmíre žijú kozmonauti. Kto však sú títo tajomný ľudia? Povedzme si to na rovinu.
Hrdina je človek, ktorý si zväčša neuvedomuje následky. Čo by sme však vedeli o vesmíre nebyť odvahy kozmonautov? Kto by nám priniesol za kýbel piesku z mesiaca? Nejeden vedec sa so žiariacimi očkami a priam s rozkošou poprehŕňa v o vesmírnych štrkoch , pieskoch, úlomkoch a štrkopieskoch.

Každopádne sme si do nedávna mysleli , že kozmonauti sú dobrodinci ľudstva. Po nadľudskej snahe sa nám podarilo skontaktovať sa s kozmonautom dodnes žijúcim v anonymite. Po uvedomení si niektorých faktov, ktoré nám sprostredkoval sme pochopili snahu tohto muža , zostať nepoznaným. Skromný, usmievavý a zarastený nás čakal na dohodnutom mieste, aby nám, naivným a od malička klamaným občanom vysvetlil čo je to vesmír.

INTERVIEW

Fujart : Dobrý deň vy ste kozmonaut, dobyvateľ vesmíru?
Kozmonaut : Áno .
F : Poďme pekne od začiatku. Ako ste sa dostali do kozmu?
K : Na rakete.
F : Aha… Pri našom poslednom telefonáte ste sa zmienili o existencii vzduchu ( ! ) vo vesmíre. Aká je tam teda atmosféra. Fakt je tam vzduch?
K : Pravdá… Normálne tam je vzduch. To kto vám povedal že nie …(smiech )
F : A ako znášate bezváhový stav ?
K : Nijako. Žiadny tam neni.
F : Naozaj tam nieje ?
K : Pravdá… Nikdy nebol bezváhový stav. To kto vám povedal že tam je…
F : Ako znášate preťaženie pri štarte?
K : To neide tak rýchlo. Tam neni žiadne preťaženie.
F : To myslíte vážne?
K : Pravda.(smiech)
F : A ako rýchlo asi tak letíte?
K : Tak stovkou. Niekedy sto dvadsať.
F : A čo strava? Jete z tuby?
K : Čo sú to stuby? Ja jem smaženicu lebo tam máme kuriene a suchú salámu zvyknem niekedy jesť.
F : To sú ale dosť zarážajúce skutočnosti. Všetci predsa poznáme zábery kozmonautov, ktorý sa v skafandroch vznášajú v bezváhovom stave…
K : To natáčajú v štúdiu. Majú tam také laná, na to ich zavesia na hlavu im dajú skafander (to tam ináč nepotrebujete ) a oni sa potom robia ako keby lietali.
F : Aký je teda oblek kozmonauta?
K : Normálne košela a rifle.
F : Koľko vzoriek ste počas svojej kariéry doniesli z mesiaca?
K : Kto by to až stade vláčil. Však keď niečo chcú , tak to nazbieram tu, to im zanesiem a poviem že je to odtiaľ. Však oni to nezbadajú že je to odtialto.
F : Môžeme vedieť prečo celý ten čas je verejnosť zavádzaná a klamaná v oblasti vesmírnych projektov?
K : To je ľahké. Dostávame na naše „ projekty“ ( smiech ) veľmi veľa peňazí a slušne z toho žijeme.
F : Môžeme sa spýtať niečo intímne?
K : Nie.
F : Povedzte nám ako dokážete tak dlho existovať tam hore bez žien?
K : Čože ?! Veď tam je najviac žien. Každá by ta chcela…
F : Ale zrejme to nebude veľmi slávne. Veď si len zoberme takú Tereškovovu.
K : Tú ukázali ľuďom zo žartu, aby chlapi dole nežiarlili.
F : Poviete nám ktoré štáty majú v tomto projekte zastúpenie?
K : Všetky. Ja som zo začiatku lietal s jedným z Rožňavy Ernest sa volal, ale on už prestal.
F : Prečo ?
K : Išiel raz osadiť základný kameň do Krupiny a zapáčilo sa mu to, takže zostal robiť na stavbe. Škoda. Bola s ním sranda. Museli sme mať vlastnú mimoplanetárnu hymnu a tak sme si ju sami zložili. Taká veselá pesnička. Končila takto že :

Mi sme smelí kozmonauti ratata
Vieme čo je raketa, raketa
Smelo, rezko, hojdy – hojdy
Rozrazíme meteroidy

F : Chceli ste povedať meteority…
K : Ja viem, ale to by sa potom nerýmovalo.
F : Ďakujeme za rozhovor. Dovidenia.

Takže to by bolo zatiaľ všetko, čo sa týka vzťahu človeka a vesmíru. Človek však nieje jediný živočích vystreľovaný z času na čas mimo planétu. Táto téma sa dá rozvinúť na príklade ruského kozmického programu.
Bolo to už dosť dávno. Lajka ovenčená špekačkami zdraví labkou davy na červenom námestí. Áno aj tak vyzerala propagácia prvého psa vo vesmíre. No bolo to naozaj tak? Bola Lajka skutočne vo vesmíre? Bola Lajka pes, alebo len dômyselne skonštruovaný robot vo vedeckých kruhoch označovaný aj ako – Psobot. Začnime Lajkyním oficiálnym životopisom, zverejneným v časopise – Kozmomolodec – zaoberajúcim sa astronautikou.
Narodila sa v Čeliabinsku, ako tretia sučka z druhého vrhu. Jej rodičia pes Mogul a sučka Vasija boli iba priemernými zvieratami v miestnom Kolchoze, ktorý strážili. No Lajka hneď pri narodení ukázala svoju nadpriemernosť keď sa spýtala kolchozníka Sergeja Sergejeviča či nevie koľko je hodín. Bystrý Sergejevič si hneď všimol, že Lajka spomedzi ostatných šteniat vytŕča a začal sa jej osobne venovať.

A tak Lajka osobnostne rástla a rástla. Keď ju už Sergejevič nemal čo naučiť, poslal ju do Moskvy, do školy pre nadpriemerne nadané zvieratá, kde Lajka ešte viac osobnostne rástla a rástla. Keď v škole začali mať strach z tak múdreho psa, poslali ju do kozmického programu kde sa stala ako všetci vieme – psom hrdinom. V kuloároch sa však šepoce že celí Lajkin let bola kamufláž.

Vo vesmíre vôbec nebola a keď to chcela zverejniť tak ju KGB zajala a odvliekla na Sibír, kde až do smrti strážila stáda jakov. A tak rozvášnený dav na Červenom námestí, zdraví robotické monštrum odeté do psej kože. No strašné.