Nečudo , že šachisti zobezitnievajú. Veď si len zoberte takého starého známeho tučného Kasparova.

Minule sa ledva vošiel za stolík. Čo sa dá robiť, tuky rokmi pribúdajú najmä ak človek sedí a sedí a sedí a sedí. Čím to je.Kto za to môže? Kde je pes zakopaný? Kde v kope sena, ihla hrach na stenu hádzať? Tieto a iné otázky víria v hlave nejednému občanovi. Dnes už vieme, že za to môže tá na prvý pohľad neškodná, o to však zákernejšia hra – šach.

Šach. Turecké citoslovce, ktoré by preložené do slovenčiny znelo ako – žuch, alebo – šuch, je podľa všetkého odvodené od zvuku posúvanej figúrky na protihráčove políčko. Tak isto razantnejší ťah – mat sa dá preložiť ako – bác, alebo buch. Vzhľadom na horkokrvnosť tureckej povahy má toto slovo podľa niektorých prekladateľov dokonca oveľa pikantnejšiu povahu.

Nechajme však vulgarizmy na pokoji, nechceme predsa aby si ľudia mysleli, že sme tlupa neokrôchaných jebov. Zrejme chápete prečo sa názov tejto vznešenej hry nikdy oficiálne neprekladal. Málo ktoré športové periodikum by vyrukovalo s nadpisom: Hráč Onegin šuchoval každého do troch minút. Rozpačito by vyznel aj víťazný výkrik už spomínaného šampióna Kasparova – šuch , buch! , nehovoriac o nevinnom návrhu – nezahráme si šuch ? na adresu ktorejkoľvek plachej slečny.

Jeden z pokusov o zmenu názvu zažil šach na sklonku devätnásteho storočia. Gróf Marczel Sendrey Bajza , v snahe odoprieť túto hru meštianstvu začal presadzovať pomenovanie – Šlacht. Puritánskemu Uhorskému snemu , však nesedelo následne odvodené – mlacht a tak bol návrh na zmenu razantne zmietnutý zo stola spolu so Sendreym Bajzou , ktorý naň vyskočil počas svojej zanietenej reči.

O čosi skôr sa inovácii šachu venoval Bielorus Ťimofej Kurňava a nebyť jeho osobnej tragédie, len ťažko by sa bol zapísal do análov. Stalo sa to v roku 1756. Kurňava si pri poobednej prechádzke parkom mohutne prdol. A keby len to. Navyše sám pre seba veselo zvolal – Fujha to je ale smrad ! To muselo byť hovno, už keď som to jedol…ha – ha. Všetko by bolo v poriadku keby za ním tajne necupitala jeho nežná a krásna snúbenica Wändo , ktorá ho chcela zozadu nečakane prekvapiť. Odvtedy za ním už ale nikdy necupitala. Ani tajne, ani oficiálne. A tak sklamaný a opustený Kurňava vkladá celú svoju dušu do rozvoja Bieloruského šachu.

Pre nás je zaujímavé hlavne to, že Kurňava ako bývalý vojak chcel do šachu vniesť pohyb. Sedavú hru spestroval napríklad tak, že si dal pred každým ťahom rozbeh 10 , v plenéri až 60 metrov. Inokedy po vydarenom ťahu urobil kotúľ vzad. Naopak po nevydarenom , požiadal protihráča aby s ním zopár krát obišiel šachový stolík na spôsob – „ fúrik „ . Svojmu nadčasovému športovému duchu , môže Kurňava vďačiť za to, že ho po čase vylúčili zo všetkých šachových klubov a verejne mu k menu pridali kontroverzný titul – blš. – / blaznivoj šachyst /.

Trpký osud nepochopeného génia sa len o vlas vyhol srbskému šachistovi Brankovi Tučmanovi, pre ktorého bol blš. Ťimofej Kurňava vzorom. Stosedemdesiat rokov po Kurňavovej smrti, publikuje Tučman kritickú stať – Môja druga brada, v ktorej okrem iného píše citujeme : „ Sedôl som sedôl a tučôl a tučôl ja.“/ citácia vo východosrbskom nárečí, pozn.aut./ Vo svojich názoroch sa Tučman úzko spája Kurňavovím posolstvom, že šach potrebuje pohyb.

Už v roku 1935 realizuje projekt – Šachovnica pre všetkých – s figúrkami vyrobenými z približne 50 ton ocele. Do hry boli zapojené dve sedemdesiat až stodvadsať členné dtružstvá. Belehradský športový plátok – Sportem vpred i vzad – uverejnil nadšenú kritiku a Tučmanovi právom udelil titul – Srša. / Srbsky šachista /. Škoda len , že hra bola počas vojny roztavená.

Niektorý z vás si možno povedia :“ Nech, no a čo…“ Nezanevrievajme však na myšlienku pohybu v šachu. Po velikánskom úsilí sme nakoniec v dostupných análoch naďabili na obrazovú publikáciu – Adíos puerke – od španielskeho šachovedca Čičuela Miňuéza. Na naše nedozierne potešenie, kniha obsahuje množstvo obrazových návodov, ako sa hýbať pri šachu.

spracovali: Miro Bednár, Peter Drmlík , Bc. Tomáš Gunár, kresby : Čičuel Miňuéz