Dnes sa budeme venovať štúdii, ktorú som mal možnosť čítať v sne zo soboty na nedeľu a to ZHORŠOVÁKOM.

Zhoršováky bývajú už tradične zatlačované do úzadia, zdanlivo lepšími zlepšovákmi. Jedným z krásnych prípadov, ako vrátiť zhoršováku svoje pôvodné miesto medzi elitou, bol prípad Joachyma Zechela.

Joachym Zechel sa snažil v kuloárnych, ako aj oficiálnych kriminalistických kruhoch uplatniť svoj zhoršovák. Jeho návrh sa zakladal na tom, aby sa zrušila pôvodná metóda zadokumentovania zadržaného a to fotografovaním zpredu a zboku.

Zechel bol za fotografovanie ucha a to z detailu, lebo ako tvrdil“ ucho menej stárne ako tvár“ čím by sa zločinec, dal lepšie identifikovať. Netreba zabúdať že to všetko sa odohralo, v roku 1883 a autor tohto zhoršováku sa stretol so značným nepochopením.

Ďaľším príkladom zhoršováku, bol prípad nepochopeného dialnično-komunikačného mága Seprentiejeva Alexejeviča, ktorý chcel pri cestách vedúcich priamo k cieľu, vybudovať nádherné okľuky.
Serpentijev bohužiaľ vtedy neuspel, ale naši pokrokový socialistický architekti sa ním dali inšpirovať a tak vznikli krásne chodníkové okľuky na našich sídliskách, no s jedinou malou chybičkou a tou je skratka.
Skratka ktorú Serpentijev zamýšlal vystavať, ako prvú a doladiť ju zhoršovákom teda okľukou.

So zhoršovákmi sa stretávame denne, aj keď si to málokedy všimneme. Mnohý z vás by mi mohli oponovať, že zhoršováky vidia na každom kroku, ale treba si uvedomiť jednu dôležitú vec, že to čo sa javí ako zhoršovák, bolo pôvodne plánované ako zlepšovák.

Preto by som rád na tomto mieste vyzdvihol na piedestál tak úžasnú vec, akou je ZHORŠOVÁK.